< Späť

Ako dosiahnuť trvalé šťastie?

Každý človek sa usiluje dosiahnuť šťastie a vyhnúť sa nešťastiu. Všetky udalosti, od každodenných záležitostí jednotlivca až po významné udalosti utvárajúce dejiny, sú vo svojej podstate výrazom ľudskej túžby dosiahnuť väčšie šťastie. Ako máme teda dosiahnuť šťastie?

Ľudia cítia radosť, keď sa naplnia ich túžby. Slovo „túžba“ však často nechápeme v jeho pôvodnom význame, pretože v súčasnom svete majú naše túžby sklon smerovať skôr ku zlu než k dobru. Túžby, ktorých výsledkom je nespravodlivosť, nevychádzajú z pôvodnej mysle človeka. Pôvodná myseľ si dobre uvedomuje, že tieto túžby vedú k nešťastiu. Preto zlé túžby odmieta a usilovne sa snaží nasledovať dobro. Ľudia dokonca i za cenu vlastného života hľadajú radosť, ktorá dokáže inšpirovať ich pôvodnú myseľ.

Zažil niekedy niekto radosť vo svojej pôvodnej mysli tým, že nasledoval zlé túžby?

Kedykoľvek, keď uspokojíme takéto túžby, cítime vo svojom svedomí nepokoj a v srdci bolesť. Vedie rodič svoje dieťa k tomu, aby bolo zlé? Vštepuje učiteľ úmyselne svojim žiakom niečo skazené? Pôvodná myseľ, ktorú má každý človek, nás vedie k tomu, aby sme nenávideli zlo a milovali dobro.

V každom človeku nachádzame veľký rozpor.

V každom z nás sú dva protichodné smery: pôvodná myseľ, ktorá túži po dobre, a zlá myseľ, ktorá si želá zlo. Pretože sa usilujú o naplnenie dvoch protichodných účelov, neustále medzi sebou zápasia. Každé bytie, ktoré má v sebe takýto rozpor, je odsúdené k zániku. Ak v ľuďoch existuje tento rozpor, žijú na pokraji záhuby.

V živote veriacich ľudí môžeme pozorovať intenzívny zápas o uskutočnenie dobra cieľavedomým nasledovaním túžby pôvodnej mysle. Od počiatku vekov však žiadny človek nedokázal žiť presne podľa svojej pôvodnej mysle. Ako poznamenal svätý Pavol: „Niet spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, čo by hľadal Boha;“ (Rim 3,10-11). Keď premýšľal o situácii človeka, nariekal: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a zotročuje ma zákonom hriechu... Biedny ja človek!“ (Rim 7,22-24).

Je možné, aby tento rozpor existoval už od počiatku ľudskej existencie?

Mohli by bytia s rozporuplnou povahou vôbec vzniknúť? Ľudstvo by nemohlo vzniknúť, keby bolo od počiatku zaťažené takýmto rozporom. Tento rozpor vznikol až po zrodení človeka. Kresťanstvo chápe tento skazený stav ako dôsledok Pádu. Ak si uvedomíme, že sme v dôsledku Pádu dospeli na pokraj sebazničenia, potom sa budeme  snažiť tento vnútorný rozpor vyriešiť. Potrebujeme odmietnuť zlé túžby vychádzajúce z našej zlej mysle a naopak prijať a naplniť dobré túžby prameniace z našej pôvodnej mysle.

- sj -

Prameň: Boží Princíp, výklad , str. 1-2


Otázky, komentár: info@boziprincip.sk