Boží Princíp< Späť
Podobnosť dejín Izraela a kresťanstva
Dejiny ľudstva tvoria osudy nespočetného množstva národov. Napriek tomu Boh vyvolil určitých ľudí zvláštnym spôsobom, aby kráčali vzorovým kurzom obnovenia a položili základ pre Mesiáša, ich osudy potom určujú priebeh celej ľudskej histórie. Národ alebo ľud, ktorému je zverené takéto poslanie, sa nazýva Božím vyvoleným národom. Prvý Boží vyvolený národ tvorili potomkovia Abraháma, Izáka a Jákoba. Starý zákon, zachytávajúci dejiny Izraela, poskytuje materiál k štúdiu dejín prozreteľnosti tej doby. Židovský národ však od doby, keď odmietol Ježiša, stratil oprávnenie niesť hlavnú zodpovednosť za Božiu prozreteľnosť. Ježiš, ktorý túto možnosť predvídal, vyslovil podobenstvo o vinároch:
Preto vám hovorím, že odníme sa kráľovstvo Božie a dá sa národu, ktorý bude prinášať jeho ovocie. − Mt 21:43
A svätý Pavol s bolesťou v srdci prehlásil o svojich blížnych, o židovskom národe:
Lebo Izraelom nie sú všetci, ktorí sú z Izraela; ani dietkami nie sú všetci, pretože sú potomstvom Abrahámovým ....nie dietky podľa tela sú dietkami Božími, ale dietky podľa zasľúbenia sú počítané za potomstvo. − R 9:6-8
Ľudia, ktorí prijali hlavnú zodpovednosť za prozreteľnosť, neboli Židia, ale naopak kresťania. Kresťania prevzali poslanie uskutočniť nenaplnenú Božiu prozreteľnosť obnovenia. Dejiny kresťanstva preto poskytujú materiál pre pochopenie dejín prozreteľnosti tohto veku. V tomto zmysle môžeme Abrahámových potomkov vo veku Starého zákona považovať za prvý Izrael a kresťanov vo veku Nového zákona nazvať druhým Izraelom.
Ak porovnáme Starý zákon s Novým zákonom, potom päť kníh Zákona (od Genezis po Deuteronomium), dvanásť historických kníh (od Jozuu po Ester), päť kníh poézie a múdrosti (od Jóba po Pieseň piesní) a sedemnásť prorockých kníh (od Izaiáša po Malachiáša) v Starom zákone zodpovedá evanjeliám, skutkom apoštolov a zjaveniu v Novom zákone. Kým historické knihy Starého zákona zaznamenávajú väčšinu dvetisícročných dejín Izraela, kniha skutkov zaznamenáva len históriu prvej generácie kresťanov po Ježišovej smrti. Aby sme našli historické záznamy týkajúce sa Božieho diela obnovenia vo veku Nového zákona v rozsahu porovnateľnom so záznamami Starého zákona, musíme vziať okrem toho do úvahy celé dejiny kresťanstva od Ježišovej doby až po súčasnosť. Na tomto základe môžeme porovnať dejiny prvého a druhého Izraela a ich dopad na charakter jednotlivých období obidvoch vekov prozreteľnosti. Keď porozumieme modelu podobných období, začneme jasnejšie chápať, že dejiny boli utvárané podľa systematickej a zákonitej prozreteľnosti živého Boha.
1. časť
OBDOBIE OTROCTVA V EGYPTE
OBDOBIE PRENASLEDOVANIA V RÍMSKEJ RÍŠI
Po tom, čo Jákob vstúpil do Egypta so svojimi dvanástimi synmi a sedemdesiatimi príbuznými, po celú dobu 400 rokov ich potomkovia trpeli krutým zaobchádzaním zo strany Egypťanov. Zodpovedajúce obdobie prenasledovania v Rímskej ríši malo toto skoršie obdobie obnoviť na základe podobných podmienok odškodnenia. Dvanásť Ježišových apoštolov a sedemdesiat učeníkov patrilo k prvej z mnohých generácií kresťanov, ktoré boli v Rímskej ríši 400 rokov prenasledované. Keď prechádzali týmto utrpením, odškodnením obnovovali štyristoročné obdobie prípravy na príchod Mesiáša ktoré bolo znesvätené kvôli chybe židovského národa.
V období otroctva v Egypte si vyvolený národ ako prvý Izrael zachovával čistotu obriezkou, prinášaním obetí a po odchode z Egypta aj dodržiavaním sabatu. V období prenasledovania v Rímskej ríši žili kresťania ako druhý Izraelčistým životom, keď vykonávali sviatosť krstu a svätého prijímania, žili obetavo a dodržiavali sabat. V obidvoch obdobiach museli vyvolení ľudia ísť cestou čistej viery, aby oddelili Satana, ktorý na nich v dôsledku predchádzajúcich chýb.
Na konci obdobia otroctva izraelského ľudu v Egypte Mojžiš zrazil faraóna na kolená silou troch zázrakov a desiatich rán. Potom vyviedol Izraelitov z Egypta a vydal sa s nimi na cestu do zeme Kanaán. Podobne na konci obdobia prenasledovania v Rímskej ríši, keď kresťania vypili pohár svojho utrpenia až do dna, rozšíril Ježiš rady veriacich tým, že pôsobil na ich srdcia svojou mocou a milosťou. Ježiš pohol srdce cisára Konštantína a viedol ho k tomu, aby v roku 313 n.l. uznal kresťanstvo. V roku 380 n.l. inšpiroval Theodosia I., aby ustanovil kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Kresťania tak duchovne obnovili Kanaán uprostred Rímskej ríše. Vo veku Starého zákona Boh pracoval na základe vonkajších podmienok odškodnenia stanovených Mojžišovým zákonom; podobne Boh umožnil Mojžišovi, aby porazil faraóna vonkajšou silou zázrakov. Vo veku Nového zákona, keď pracoval na základe vnútorných podmienok odškodnenia založených na viere, pôsobil na srdcia ľudí a prejavil tak svoju silu vnútorne.
Keď skončilo obdobie otroctva v Egypte, Mojžiš dostal na hore Sinaj Desať prikázaní. Ustanovením kamenných tabúľ, archy zmluvy a svätostánku, a ich uctievaním Mojžiš ukázal Izraelitom spôsob, ako sa pripraviť na príchod Mesiáša. Podobne na konci obdobia prenasledovania v Rímskej ríši kresťania zozbierali spisy, ktoré po sebe zanechali apoštoli a evanjelisti, a vytvorili kanonické texty Nového zákona. Na základe týchto textov sa snažili duchovne uskutočniť ideály, ktoré boli vo veku Starého zákona zachované v Desiatich prikázaniach a svätostánku. Budovali cirkvi a rozširovali svoj základ, aby sa pripravili na druhý príchod Krista. Po Ježišovom nanebovstúpení kresťanov viedol vzkriesený Ježiš spolu s Duchom Svätým. Preto Boh nepovolal žiadneho človeka ako centrálnu postavu, ktorá by bola zodpovedná za celú Božiu prozreteľnosť, ako to robil predtým.
2. časť
OBDOBIE VLÁDY SUDCOV
OBDOBIE OBLASTNEJ SPRÁVY CIRKVI
Jozua, ktorý zdedil Mojžišovo poslanie, priviedol Izraelitov do zeme Kanaán. V nasledujúcom štyristoročnom období vládlo izraelským kmeňom 15 sudcov: trinásť sudcov, počnúc Otníelom a končiac Samsonom, ktorí sú zaznamenaní v knihe Sudcov, a ďalej Élí a Samuel. Sudcovia vykonávali rôzne povinnosti proroka, kňaza a kráľa; ich funkcie sa neskôr rozdelili do samostatných úradov. Izrael bol v tomto období feudálnou spoločnosťou bez akejkoľvek centrálnej politickej moci. Aby sa obdobie vlády sudcov mohlo obnoviť na základe podobných podmienok odškodnenia, vo veku Nového zákona bolo ustanovené obdobie oblastnej správy cirkvi. V tomto období kresťanskú spoločnosť viedli správcovia oblastí – patriarchovia, biskupi a opáti. Podobne ako sudcovia vo veku Starého zákona mali obdobné povinnosti, aké mal prorok, kňaz a kráľ. Tak ako v čase vlády sudcov bola aj kresťanská spoločnosť v tomto období feudálnou spoločnosťou, ktorú viedli miestne správne úrady. V dobe pred Ježišom, keď Boh viedol Izrael, aby duchovne i fyzicky vytvoril základ pre Mesiáša na národnej úrovni, prevažovali v politike, ekonomike a náboženstve národné záujmy. Na druhej strane, v dobe po Ježišovi kresťania budovali duchovné kráľovstvo pod vedením Ježiša. Ich oddanosť prekračovala hranice medzi národmi, lebo slúžili vzkriesenému Ježišovi ako Kráľovi kráľov. Ježišovo duchovné kráľovstvo sa preto neobmedzovalo na žiadny národ, ale sa rozšírilo do všetkých kútov sveta.
Obdobie vlády sudcov začalo po tom, čo boli Izraeliti vyslobodení z otroctva v Egypte a mladšia generácia sa pevne zjednotila pod vedením Jozuu a Káleba, aby vstúpila do Kanaán. Tu si Izraeliti rozdelili územie medzi svoje rody a kmene. Ľudia sa usadzovali v dedinách zjednotených okolo sudcov, formovali sa vo vyvolený národ a vytvorili jednoduchú formu feudálnej spoločnosti.
Obdobie oblastnej správy cirkvi začalo v kresťanskej ére oslobodením kresťanov od prenasledovania v Rímskej ríši. Kresťania rozšírili evanjelium medzi germánske kmene, z ktorých mnohé sa v štvrtom storočí sťahovali do západnej Európy, aby unikli pred nájazdmi Húnov. V ich novej zemi, západnej Európe, Boh pozdvihol tieto germánske kmene ako nový vyvolený ľud a vytvoril ranú formu feudálnej spoločnosti, ktorá neskôr dozrela do stredovekého feudalizmu.
Ako sme už predtým vysvetlili, keď sa Izraeliti vydali na cestu do Kanaán, najprv vybudovali svätostánok ako symbol Mesiáša. V období vlády sudcov mali Izraeliti uctievať svätostánok a počúvať príkazy sudcov. Avšak Izraeliti miesto toho, aby zničili sedem kanaánskych kmeňov, žili medzi nimi a nechali sa ovplyvniť ich zvykmi. Dokonca začali uctievať ich modly, čím do svojej viery vniesli veľký zmätok. Podobne v období oblastnej správy cirkvi kresťania mali uctievať cirkev, ktorá bola obrazom Mesiáša, a počúvať príkazy biskupov a predstavených kláštorov. Kresťania sa však dostali pod náboženský a kultúrny vplyv pohanských germánskych kmeňov a to vnieslo do ich viery veľký zmätok.
3. časť
OBDOBIE JEDNOTNÉHO KRÁĽOVSTVA
OBDOBIE KRESŤANSKEJ RÍŠE
Keď skončilo obdobie vlády sudcov a Izrael vstúpil do obdobia jednotného kráľovstva, povinnosti sudcov sa rozdelili medzi úrady proroka, kňaza a kráľa. Proroci prijímali pokyny priamo od Boha, kňazi sa naďalej starali o svätostánok a neskôr o chrám, a králi vládli národu. Každý z nich plnil príslušné poslanie a viedol Izrael k naplneniu cieľa prozreteľnosti.
Úlohou obdobia kresťanskej ríše bolo obnoviť obdobie jednotného kráľovstva na základe podmienok odškodnenia. Preto, keď skončilo obdobie oblastnej správy cirkvi, poslanie správcov sa rozdelilo na tieto úrady: úrad predstaveného kláštora, zodpovedajúceho funkcii proroka; úrad pápeža, zodpovedajúci funkcii veľkňaza; a úrad cisára, ktorý vládol ľudu. Ich zodpovednosťou bolo viesť druhý Izrael k naplneniu cieľa prozreteľnosti obnovenia. V predchádzajúcom období bola kresťanská cirkev rozdelená na päť patriarchátov: Jeruzalem, Antiochiu, Alexandriu, Konstantinopol a Rím, pričom Rím mal na západe dominantné postavenie. Pápež, ako sa rímsky patriarcha nazýval, dohliadal v západnej Európe na všetkých biskupov a opátov.
V období jednotného kráľovstva králi vytvorili izraelské kráľovstvo, v centre ktorého stál chrám, a vyjadrili tak ideál svätostánku, ktorý sa zrodil v čase exodu. To bol obrazný kurz pre vybudovanie Kráľovstva vedeného mesiašom. Tak isto v období kresťanskej ríše uskutočnila ríša Karola Veľkého ideál kresťanského štátu, ktorý bol opísaný v knihe Božie mesto od svätého Augustína. Augustín žil v dobe, keď boli kresťania oslobodení od utlačovania Rímskou ríšou, teda v období podobnom Mojžišovmu. To bol opäť obrazný kurz pre vybudovanie Božieho kráľovstva, ktoré ustanoví Kristus ako Kráľ kráľov, keď sa jedného dňa vráti. Preto sa mali cisár a pápež v tomto období úprimne zjednotiť, nasledovať Božiu Vôľu a uskutočniť ideál kresťanského štátu. Duchovné kráľovstvo, vedené pápežom, a svetské kráľovstvo, vedené cisárom, sa mali zjednotiť na základe Kristovho učenia. Keby k tomu došlo, náboženstvo, politika a ekonomika by sa zharmonizovali a základ pre druhý príchod Krista by už bol v tej dobe vytvorený.
V období jednotného izraelského kráľovstva bol centrálnou postavou pre obnovenie základu viery kráľ. Jeho zodpovednosťou bolo plniť Božie Slovo zjavené prostredníctvom prorokov. Kráľ mal vládnuť kráľovstvu podľa vedenia prorokov a proroci mali kráľa poslúchať ako jeho poddaní a radcovia. Približne 800 rokov po tom, čo Abrahámovi synovia vstúpili do Egypta, prorok Samuel pomazal Saula za prvého kráľa Izraela. Keby zavŕšil 40 rokov svojej vlády tak, ako si to prial Boh, položil by základ viery. Keby na tomto základe vybudoval a uctieval chrám, obraz Mesiáša, stál by v pozícii, ktorú mal zaujať Mojžiš v prvom kurze obnovenia Kanaán. Keby potom Izraeliti stáli na tomto základe viery a verne nasledovali kráľa Saula, a uctievali chrám, položili by substanciálny základ. V tej dobe by bol vytvorený základ pre Mesiáša. Ale pretože kráľ Saul neuposlúchol prikázanie dané Bohom prostredníctvom proroka Samuela, nemohol chrám vybudovať. Podobne ako tomu bolo v prípade Mojžiša, aj teraz sa prozreteľnosť obnovenia uskutočňovaná prostredníctvom kráľa Saula predĺžila. Uplynulo 40 rokov vlády kráľa Dávida a 40 rokov vlády kráľa Šalamúna, kým bol položený základ viery a skutočne vybudovaný chrám. Rovnako ako sa vôľa zverená Abrahámovi nakoniec naplnila prostredníctvom Izáka a Jákoba, aj Božia Vôľa vybudovať chrám prostredníctvom kráľa Saula musela pokračovať počas vlády kráľa Dávida, až sa nakoniec naplnila za vlády kráľa Šalamúna. Kráľ Šalamún však prepadol nemravnému životu s mnohými cudzinkami, ktoré ho odvrátili od Boha. Preto nebolo možné, aby Izrael vytvoril základ pre Mesiáša.
V období kresťanskej ríše museli byť všetky podmienky týkajúce sa obdobia jednotného izraelského kráľovstva obnovené na základe podobných podmienok odškodnenia. V tomto období bol opäť centrálnou postavou pre obnovenie základu viery cisár. Jeho povinnosťou bolo uskutočniť kresťanské ideály, ktoré hlásali predstavitelia kláštorov a pápež. Čo sa týka pápeža, stál v podobnej pozícii ako veľkňaz Izraela, ktorý dostával Božie prikázania prostredníctvom prorokov. Pápež bol zodpovedný za položenie duchovného základu, na ktorom mohol cisár uskutočniť ideál kresťanského štátu. Keď ho pápež korunoval za cisára a dal mu požehnanie, mal ho vo svetských záležitostiach poslúchať ako jeden z jeho podriadených. Na druhej strane, cisár mal v svojom kráľovstve pozdvihnúť a podporovať duchovnú prácu pápežov.
V roku 800 n.l. pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého a požehnal ho ako prvého cisára kresťanského sveta. Karol Veľký stál na základe štyristoročného obdobia oblastnej správy cirkvi, ktoré odškodnením obnovilo štyristoročné obdobie vlády sudcov. Preto podobne ako kráľ Saul i Karol Veľký stál na základe dispenzácie čísla 40 pre oddelenie Satana. Verným životom podľa Ježišovho učenia a svojou snahou uskutočniť ideál kresťanského štátu mal vytvoriť základ viery. A skutočne, keď bol Karol Veľký korunovaný za cisára, získal tento základ. Keby druhý Izrael absolútne veril Karolovi Veľkému a nasledoval ho, bol by položený substanciálny základ a tak vytvorený základ pre Mesiáša. Inými slovami, duchovné kráľovstvo, vedené pápežom, a svetské kráľovstvo, vedené cisárom, sa malo úplne zjednotiť. Na tomto pevnom základe by sa potom Kristus vrátil a vytvoril svoje kráľovstvo. Cisári však neboli poslušní voči Božej Vôli. Nebol vytvorený substanciálny základ, a teda ani základ pre druhý príchod Mesiáša.
4. časť
OBDOBIE ROZDELENIA NA SEVERNÉ KRÁĽOVSTVO A JUŽNÉ KRÁĽOVSTVO
OBDOBIE ROZDELENIA NA VÝCHODNÉ KRÁĽOVSTVO A ZÁPADNÉ KRÁĽOVSTVO
Pretože sa kráľ Šalamún nechal zviesť svojimi ženami a konkubínami k uctievaniu modiel, jednotné kráľovstvo Izraela po jeho smrti bolo rozdelené a trvalo len tri generácie. Izraelské kráľovstvo na severe, založené desiatimi z dvanástich kmeňov, bolo v pozícii Kaina, kým judské kráľovstvo na juhu, založené dvomi zostávajúcimi kmeňmi, sa nachádzalo v pozícii Ábela. Tak začalo obdobie rozdelenia na severné kráľovstvo a južné kráľovstvo.
Kresťanská ríša sa tiež začala rozdeľovať v tretej generácii. Vnuci Karola Veľkého ju rozdelili na tri kráľovstvá: kráľovstvo východných Frankov, kráľovstvo západných Frankov a Taliansko. Medzi potomkami Karola Veľkého dochádzalo neustále k nepriateľským sporom. Zbytky kresťanskej ríše čoskoro splynuli do dvoch kráľovstiev po tom, čo sa Taliansko opäť vrátilo pod vládu východných Frankov. Za vlády Ota I. kráľovstvo východných Frankov významne prekvitalo a začalo sa nazývať Svätou rímskou ríšou. Svätá rímska ríša sa prehlásila za dediča Rímskej ríše, ovládla časti západnej Európy a snažila sa o upevnenie vlády politickej i náboženskej. Voči kráľovstvu západných Frankov, ktoré sa začalo nazývať Francúzskom, stála v pozícii Ábela.
Severné izraelské kráľovstvo založil Jarobeám, ktorý žil za kráľa Šalamúna vo vyhnanstve. V priebehu viac ako 210 rokov vládlo Izraelu 19 kráľov. Kvôli opakovaným úkladným vraždám sa deväťkrát zmenili dynastie kráľovskej rodiny, ktorá panovala vždy len krátku dobu; ani jeden kráľ nebol v očiach Boha spravodlivý. Napriek tomu Boh poslal proroka Eliáša, ktorý zvíťazil na hore Karmel v zápase s osemstopäťdesiatimi Baalovými a Ašérinými prorokmi, keď Boh zoslal na oltár oheň. Aj ďalší proroci vrátane Elízea, Jonáša, Ozeáša a Ámosa šírili Božie Slovo s nasadením vlastného života. Ale pretože severné kráľovstvo stále uctievalo cudzích Bohov a nečinilo pokánie, Boh dovolil Asýrčanom, aby ho zničili, a navždy mu vzal právo byť vyvoleným národom.
Južné judské kráľovstvo bolo založené Šalamúnovým synom Rechabeámom. Medzi dvadsiatimi kráľmi, ktorí vládli judskému kráľovstvu počas jeho takmer štyristoročnej existencie, a kráľovský rod ktorých pokračoval v jednej dynastii od Dávida až po Sidkiáša, bolo mnoho spravodlivých panovníkov. Avšak nástup zlých kráľov spolu s vplyvom zo severného kráľovstva doviedli Judeu k častému modlárstvu a k skazenosti. Následkom toho bol ľud južného kráľovstva odvlečený do babylonského zajatia.
Kedykoľvek v období rozdelenia na severné kráľovstvo a južné kráľovstvo Izraeliti porušili zmluvu s Bohom a odchýlili sa od ideálu chrámu, poslal Boh mnoho prorokov – medzi nimi Eliáša, Izaiáša a Jeremiáša – aby ľud napomenuli a doviedli k ľútosti a vnútornej zmene. Ale pretože králi ani ľud nedbali na varovanie prorokov a nečinili pokánie, Boh ich prísne potrestal vonkajším zásahom a poslal pohanské národy, ako napríklad Sýriu, Asýriu a Babylon, aby na nich zaútočili.
Podobne v období rozdelenia na východné kráľovstvo a západné kráľovstvo pápežský úrad prepadol skazenosti. Boh poslal významných mníchov, ako napríklad svätého Tomáša Akvinského a svätého Františka z Assisi, aby pápeža napomenuli a presadili vnútornú reformu v cirkvi. Pretože pápeži ani cirkev nečinili pokánie, ale klesli ešte hlbšie do skazenosti a nemorálnosti, Boh ich potrestal vonkajším zásahom a dopustil, aby ich ľud bojoval s moslimami. To bolo príčinou križiackych vojen z hľadiska prozreteľnosti. Kým bol Jeruzalem a Svätá zem pod ochranou Abbásovského kalifátu, boli kresťanskí pútnici prijímaní s pohostinnosťou. Keď kalifát padol a Svätú zem dobyli seldžuckí Turci, ozvalo sa volanie na poplach, že sú kresťanskí pútnici prenasledovaní. Pobúrení pápeži vyhlásili križiacke výpravy, aby získali Svätú zem naspäť. Celkom sa uskutočnilo osem križiackych výprav, ktoré začali v roku 1095 a s prestávkami pokračovali asi 200 rokov. Napriek určitým počiatočným úspechom križiacke výpravy opakovane končili porážkami.
Obdobie rozdelenia na severné kráľovstvo a južné kráľovstvo skončilo v dobe, keď pohanské národy odvliekli ľud Izraela a Judey do zajatia. Tak skončila monarchia v Izraeli. Rovnako na konci obdobia rozdelenia na východné kráľovstvo a západné kráľovstvo pápežský úrad úplne stratil svoju vážnosť a dôveryhodnosť kvôli opakovaným porážkam križiackych výprav. Kresťanstvo tak stratilo centrum svojej duchovnej vlády. Pretože šľachtici a rytieri, ktorí podporovali feudálnu spoločnosť, boli križiackymi výpravami značne oslabení, táto spoločnosť súčasne stratila aj politickú silu a životaschopnosť. Pápeži a feudáli sa vyčerpali, pretože vynaložili obrovské prostriedky na podporu týchto neúspešných vojen. Kresťanská monarchia sa začala rozpadať.
5. časť
OBDOBIE IZRAELSKÉHO ZAJATIA A NÁVRATU
OBDOBIE PÁPEŽSKÉHO ZAJATIA A NÁVRATU
Pretože Izraeliti stratili vieru a nečinili pokánie, nemohli uskutočniť ideál Božieho národa, vytvorený na základe chrámu. Aby sa Boh mohol znovu pokúsiť naplniť svoju Vôľu, nechal izraelský národ trpieť v babylonskom zajatí.
V období kresťanskej ríše sa Boh prostredníctvom pápeža a cisára usiloval o to, aby vytvorili kráľovstvo pripravené pre druhý príchod Krista. Chcel, aby nakoniec odovzdali ríšu a trón Mesiášovi, ktorý príde ako Kráľ kráľov a na tomto základe vybuduje Božie kráľovstvo. Cisári a pápeži však upadli do skazenosti a nečinili pokánie. Preto základ pre druhý príchod Krista nebol vytvorený. Pretože Boh chcel začať novú dispenzáciu pre obnovenie tohto základu, dopustil, aby boli pápeži odvlečení do zajatia a aby v ňom ostali.
V predchádzajúcom období uplynulo takmer 70 rokov od doby, keď babylonský kráľ Nebúkadnecar odviedol do zajatia kráľa Jójakína s jeho kráľovskou rodinou, a aj prorokov vrátane Daniela a Ezechiela, kňazov, úradníkov, remeselníkov a mnoho ďalších Izraelitov až do pádu Babylonu, keď boli oslobodení kráľovským dekrétom kráľa Kýra. Trvalo potom ďalších stoštyridsať rokov, kým sa vyhnanci v troch vlnách vrátili do rodnej zeme a znovu sa úplne sformovali ako jeden národ spojený s Božou Vôľou, ako to hlásali mesiášske proroctvá proroka Malachiáša. Od tej doby sa Izraeliti začali pripravovať na príchod Mesiáša.
Západné kresťanstvo v období pápežského zajatia a návratu, ktoré malo odškodnením obnoviť toto obdobie formou substanciálnych podobností, muselo kráčať podobnou cestou. Pápeži a kňazi, ktorí prepadli nemorálnostiam, postupne strácali dôveru ľudí. Autorita pápežov ešte viac upadla v dôsledku opakovaných porážok križiackych výprav. Koniec križiackych výprav bol doprevádzaný postupným úpadkom feudálneho systému v Európe a vznikom novodobých štátov. S narastaním moci svetských monarchií sa stupňoval aj konflikt medzi pápežmi a kráľmi. V jednom takom konflikte francúzsky kráľ Filip IV. Pekný na určitú dobu uväznil pápeža Bonifáca VIII. V roku 1309 Filip prinútil pápeža Klementa V., aby presťahoval pápežský úrad z Ríma do Avignonu v južnom Francúzsku. V nasledujúcich 70 rokoch pápeži žili ako poddaní francúzskych kráľov až do roku 1377, keď pápež Gregor XI. vrátil pápežské sídlo späť do Ríma.
Po Gregorovej smrti kardináli zvolili talianskeho arcibiskupa mesta Bari za pápeža Urbana VI. Skupina kardinálov, väčšinou Francúzov, ho však odmietla, zvolila si iného pápeža, Klementa VII., a v Avignone zriadila konkurenčný pápežský úrad. Veľká pápežská schizma pokračovala až do nasledujúceho storočia. Aby kardináli obidvoch táborov našli východisko zo slepej uličky, usporiadali v roku 1409 koncil v talianskej Pise, na ktorom boli obidvaja pápeži, rímsky aj avignonský, odvolaní a za legitímneho pápeža bol menovaný Alexander V. Obidvaja úradujúci pápeži však odmietli odstúpiť a krátky čas sa tak odohrávala dráma troch navzájom súperiacich pápežov. Krátko potom sa zhromaždili kardináli, biskupi, teológovia, monarchovia a ich vyslanci na kostnickom koncile (1414-1417). Koncil odvolal všetkých troch pápežov, za nového pápeža zvolil Martina V. a raz navždy tak skoncoval s veľkou schizmou. Kostnický koncil presadzoval, aby všeobecné cirkevné koncily mali najvyššiu autoritu, dokonca väčšiu ako pápež, s právomocou zvoliť pápeža alebo ho zosadiť, a nariadil, aby sa ďalšie koncily konali pravidelne. Takto sa snažil o regeneráciu katolíckej cirkvi ako konštitučnej monarchie. Keď sa však v roku 1431 zhromaždili delegáti na nasledujúcom koncile v švajčiarskom Bazileji, pápež sa pokúsil toto stretnutie prerušiť. Delegáti odmietli odísť a pokračovali za pápežovej neprítomnosti, avšak bezvýsledne; nakoniec v roku 1449 koncil rozpustili. Plán ustanoviť konštitučnú monarchiu v katolíckej cirkvi skončil neúspechom a pápežský úrad znovu získal autoritu, ktorú stratil v roku 1309.
V pätnástom storočí sa vodcovia konciliárneho hnutia pokúsili zreformovať upadajúci pápežský úrad a vytvorili reprezentatívnu radu, zloženú z biskupov a laikov, ktorej dali najvyššiu právomoc. Pápežský úrad si ale nakoniec zaistil úplnú autoritu, akej sa netešil od doby pápežského zajatia. Tieto koncily naviac odsúdili podstatnejšie reformy presadzované Johnom Wycliffom (1330-1384) a Janom Husom (1373-1415), ktorý bol pozvaný, aby sa osobne zúčastnil kostnického koncilu len preto, aby bol upálený na hranici. V tom okamžiku boli kocky hodené a protestantská reformácia mohla vzplanúť.
oto približne 210-ročné obdobie začalo v roku 1309 pápežským zajatím v Avignone, trvajúcom sedemdesiat rokov, a pokračovalo ďalej veľkou schizmou, konciliárnym hnutím a obnovením pápežskej autority v katolíckej cirkvi až do počiatku protestantskej reformácie vedenej Martinom Lutherom v roku 1517. Uvedené obdobie malo odškodnením obnoviť formou substanciálnych podobností 210-ročné obdobie izraelského zajatia a návratu – počínajúc sedemdesiatimi rokmi izraelského zajatia v Babylone, cez postupný návrat do Izraela a opätovné vybudovanie chrámu, až po politickú a náboženskú reformu, vedenú Ezdrášom, Nehemiášom a prorokom Malachiášom.
6. časť
OBDOBIE PRÍPRAVY NA PRÍCHOD MESIÁŠA
OBDOBIE PRÍPRAVY NA DRUHÝ PRÍCHOD MESIÁŠA
Od obdobia zajatia Izraelitov a ich návratu uplynulo ďalších 400 rokov, kým prišiel Ježiš. Bolo to obdobie prípravy na príchod Mesiáša. Takisto kresťanstvo sa má stretnúť s Kristom pri druhom príchode až potom, keď prejde štyristoročným obdobím po období pápežského zajatia a jeho návratu.
Po návrate z babylonského zajatia Izraeliti vytvorili základ viery tým, že ľutovali svoje minulé hriechy modlárstva, znovu vybudovali chrám zničený Nebúkadnecarom, a pod vedením zákonníka Ezdráša obnovili svoju vieru podľa Mojžišovho zákona. Potom sa začali podľa slov proroka Malachiáša pripravovať na Mesiášov príchod. Podobne, po návrate pápežského úradu do Ríma, stredoveké kresťanstvo vytvorilo základ viery, keď sa snažilo o zreformovanie katolíckej cirkvi. Tieto snahy vyvrcholili protestantskou reformáciou vedenou Martinom Lutherom.
V dobe prípravy na príchod Mesiáša musel Izrael prechádzať vonkajším utrpením pod nadvládou pohanských národov Perzie, Grécka, Egypta, Sýrie a Ríma. Preto v období prípravy na druhý príchod Mesiáša musel druhý Izrael prechádzať cestou vnútorného utrpenia. Ideológia renesančného humanizmu a osvietenstva, rovnako ako volanie po náboženskej slobode, ktoré povstalo z reformácie, vytvorili celý rad filozofií a teológií, ktoré spôsobili veľký zmätok v kresťanskej viere a rozruch v duchovnom živote ľudí.
V rámci príprav na príchod Krista, Boh poslal vyvolenému národu proroka Malachiáša, aby v Izraeli vzbudil silné mesiášske očakávanie. Zároveň Židov povzbudzoval, aby zreformovali svoje náboženstvo a prehĺbili svoju vieru ako súčasť vnútornej prípravy, nevyhnutnej pre prijatie Mesiáša. Medzitým založil v iných národoch sveta náboženstvá, vhodné pre príslušnú oblasť a kultúru, prostredníctvom ktorých mohli tieto národy urobiť nevyhnutné vnútorné prípravy pre prijatie Mesiáša. V Indii založil prostredníctvom Gautamu Budhu (565-485 p.n.l.) budhizmus ako nové rozvinutie hinduizmu. V Grécku inšpiroval Sokrata (470-399 p.n.l.) a otvoril oslnivý vek klasickej gréckej civilizácie. Na Ďalekom východe pozdvihol Konfucia (552-479 p.n.l.), pričom konfucianizmus, jeho učenie, stanovil kritériá ľudskej etiky. Na tomto celosvetovom základe príprav mal prísť Ježiš a zjednotiť svojím učením judaizmus, helenizmus, budhizmus a konfucianizmus. Mal zjednotiť všetky náboženstvá a kultúry do jednej celosvetovej kultúry, založenej na kresťanskom evanjeliu.
Od doby renesancie Boh vytvára náboženské, politické a ekonomické prostredie, ktoré podporí Kristovo dielo pri jeho druhom príchode. Toto obdobie malo odškodnením obnoviť formou substanciálnych podobností skoršie obdobia, keď Boh vytvoril v celom svete prostredie pripravené na príchod Ježiša. Od doby renesancie sa veľmi urýchlil vývoj prakticky v každej oblasti ľudského snaženia, vrátane politiky, ekonomiky, kultúry a vedy. Dnes tieto oblasti dosiahli svoj vrchol a vytvorili globálne prostredie, ktoré podporí Kristovo dielo pri jeho druhom príchode.
V Ježišovej dobe Rímska ríša ovládala veľké oblasti okolo Stredozemného mora, ktoré boli prepojené rozvinutým a rozsiahlym dopravným systémom, pokrývajúcim celé územie. Rímska ríša bola centrom veľkej helénskej civilizácie, založenej na gréckom jazyku. Tak bolo pripravené všetko potrebné pre rýchle rozšírenie Mesiášovho učenia z Izraelu, kde Ježiš žil, do Ríma a celého sveta. Tak isto v súčasnosti rýchly vývoj dopravy a komunikačných prostriedkov do značnej miery preklenul priepasť medzi Východom a Západom a početné kontakty medzi jazykmi a kultúrami veľmi zblížili ľudí na celom svete. Tieto faktory úplne pripravili prostredie, v ktorom sa môže učenie navráteného Krista slobodne a rýchlo priblížiť k srdcu všetkých ľudí. To umožní, aby jeho učenie spôsobilo po celom svete rýchle a prevratné zmeny.
Otázky, komentár: info@boziprincip.sk